História Judo

Pri skúmaní mýtov a historických prameňov zistíme, že už od nepamäti, v každej kultúre mal boj a zápas veľmi dôležité spoločenské postavenie. Je to dôsledkom samotnej podstaty človeka – jeho konanie potrebné pre zachovanie rodu, klanu, životného priestoru totiž po tisícročia ľudského vývoja záležali na schopnosti brániť sa, vybojovať víťazný zápas. Na rozdiel od Európy, kde sa z úpolových disciplín postupne stali športy zamerané najmä na fyzický rozvoj, v Ázii a predovšetkým v morom izolovanom Japonsku, povýšili úpolové disciplíny do pozície umenia. Podľa názoru východných kultúr sa v zápase, podobne ako v hudobnom a výtvarnom umení prejavujú inšpirácia, intuícia a cit.

Vznik Judo

Judo, ako šport, vzniklo v Japonsku vyčlenením určitých techník z viacerých bojových umení, najmä u Jiu Jitsu. Osobnosťou, ktorá zohrala pri vzniku judo najväčšiu úlohu, bol profesor Jigoro Kano.

Jigoro Kano sa narodil 28. októbra 1860. Napriek svojmu malému vzrastu a slabej telesnej konštrukcii sa rozhodol zaoberať štúdiom bojových umení.

Počas niekoľkých rokov pravidelného cvičenia začína formovať systém, v ktorom chce skombinovať bojový tréning s psychickým a fyzickým rozvojom osobnosti. Snaží sa vytvoriť komplex fyzických aktivít, ktoré by boli vhodné nielen pre výcvik ozbrojených zložiek ako vojenské umenie, ale aby ako umenie boja malo pozitívum aj pre širokú verejnosť.

Darí sa mu povýšiť fyzický aspekt tréningu na úroveň intelektuálnej a morálnej výchovy, čím v podstate vytvoril vlastnú školu bojového umenia. Nazval ju Kodokan a začal v nej vyučovať svoj vlastný systém Jiu-Jitsu, ktorý nazval Judo.
Niektoré pramene považujú za vznik judo rok 1882, ide však len o orientačný dátum, pretože počas nasledovných desaťročí stále dochádzalo k procesu objavovania, osvojovania, vznikania, rozvoja, zanikania a opätovného vznikania jednotlivých techník. K ustáleniu jednotlivých súčastí judo do podoby, v akej ich poznáme dnes dochádza až v tridsiatich rokoch 20. storočia.

Jigoro Kano smer telesnej výchovy skĺbený s rozvojom etiky preferoval aj pre výcvik policajných a vojenských zložiek. Aby však Kodokan Judo bolo vyučované v ozbrojených zložkách, museli žiaci Kodokan-u absolvovať konfrontačné zápasy v Dojo Saburi a tak obhájiť svoje postavenie medzi ostanými školami Ju Jutsu. V roku 1885 policajný prefekt Mishima usporiadal prestížny turnaj medzi jednotlivými školami. Turnaj sa konal v policajnej hale Joakene v Shibe. Podľa niektorých dostupných historických materiálov Kodokan Judo uštedrilo svojim súperom zdrvujúcu porážku a týmto výrazným úspechom školy Jigoro Kana sa dosiahlo, že inštruktori Kodokan-u mali výhradné právo podieľať sa na výcviku sebeobrany v ozbrojených zložkách.

Na prelome storočí Kano a jeho žiaci, odchádzajú z Japonska /Sasaki Kichisaburo – Rakúsko-Uhorsko, Joshitaki Yamashita a Gunerijo Tomiti – USA, Jukio Tani – Veľká Británia…/ do celého sveta, aby tam šírili myšlienky Ó senseia. V rokoch 1933 a 1936 navštevuje Kano aj ČSR.

V roku 1938 sa zúčastňuje 37. zasadnutia Medyinárodného olympijského výboru v Káhire, kde bolo rozhodnuté prideliť XII. Olympijské hry Japonsku (pre II. Svetovú vojnu sa však neuskutočnili). Z Káhiry sa plaví loďou Hikawa Maru domov. Počas plavby Jigoro Kano ochorel na zápal pľúc a 4. mája 1938 zomiera.
Na 57. zasadnutí MOV v Ríme, 22. augusta 1960 bolo Judo s konečnou platnosťou prijaté medzi olympijské športy a bolo zaradené do programu Olypmijských hier v Tokiu v roku 1964.

Judo v Československu a na Slovensku

Jiu-jitsu sa objavuje na území bývalého Československa v roku 1907, kedy sa začína nacvičovať podľa nemeckých publikácií, V tých časoch je hlavným propagátorom tohto bojového umenia Prof. František Smotlacha. Pod jeho vedením začína organizovaný výcvik jiu-jitsu v rámci vysokoškolských oddielov. O tri roky neskôr sa jiu-jitsu oficiálne nacvičuje aj v rámci ozbrojených zložiek a vo viacerých mestách ČSR prebiehajú aj kurzy pre verejnosť. V roku 1935 sa uskutočnil „veľký match o najlepšieho judistu ČSR“, ktorého víťazom sa stal Adolf Lebeda.

Československý zväz judo bol založený 3. apríla 1936. V tomto roku ČSR navštívil pri svojej ceste Európou aj zakladateľ judo – Prof. Jigoro Kano.
Ďalší rozmach judo nastáva po 2. svetovej vojne. V 50 – tych rokoch vzniká Slovenský zväz judo a v rokoch 60 tych má prakticky každé väčšie mesto svoj judistický oddiel. Český a Slovenský zväz judo (ČSZJ) má v tej dobe viac ako 4000 členov.

Dynamický nárast základne pokračuje aj nasledovné roky, pričom sa výrazne skvalitňujú tak tréningové podmienky ako aj tréningová metodika. Veľkým prínosom pre Slovenské judo bolo najmä presťahovanie armádneho celku Dukly Plzeň do Banskej Bystrice v roku 1968.
V čase rozdelenia Československa má ČSZJ 24 500 členov organizovaných v 282 oddieloch. Zväz formálne ukončil svoju činnosť dňa 3. 4. 1993, keď kongres EJU prijal za svojich riadnych členov Slovenský zväz judo a Český svaz judo.

Prvým československým pretekárom, ktorý štartoval za Československo na olympijských hrách bol Peter Jákl. Prvú medailu na OH získal pre krajinu Vladimír Kocman (3. miesto kategória bez rozdielu hmotností OH Moskva, 1980) z AŠK Dukla Banská Bystrica. V roku 1988 sa majstrom Európy stal Jiří Sosna. Počas krátkej histórie samostatného slovenského juda dosiahli slovenský reprezentanti významné umiestnenia na svetových a európskych podujatiach.

Etika ako pojem je nadradený pravidlám definujúcim dobro a zlo, čestné a nečestné, správne a nesprávne, mravné a nemravné. Etika nám pomáha fungovať a prežiť nášmu ľudskému spoločenstvu ako takému. Veľká väčšina etiky je spoločná všetkým športovcom, všetkým ľuďom sveta. Etika, to sú historicky, postupom času navŕšené nepísané pravidlá, ktoré determinujú naše správanie a naopak, naše správanie determinuje etiku.

Trénerovi dávajú jeho žiaci veľa otázok. Jedna z nich je aj tá, čo má judista robiť, ako sa správať, ak sa dostane do existenčne vyhrotenej situácie, ak je ohrozené jeho zdravie, alebo zdravie a bezpečnosť jeho okolia. Našťastie otázky tohto znenia sa u nás zatiaľ vo väčšej miere riešia iba ako teoretický problém. Pre judistu by malo platiť, že v žiadnom prípade nesmie byť agresorom on. Musí si uvedomiť, že aj prejavy verbálnej agresie môžu byť zámienkou, pre alkoholom opojeného človeka, na násilné vyústenie konfliktu. "Nevyslovuj slová, ktoré môžu vyvolať nesváry. Vynasnaž sa uzmieriť a vyriešiť každý konflikt, aj ten najmenší." Ale aby sme sa vrátili k otázke, ktorú kladú žiaci. V situáciách, kde je agresor druhý, platia pre každého občana, teda aj judistu, ustanovenia platného zákonníka. Je už však na svedomí a etickej vyspelosti každého jedinca, aby urobil pre obranu a ochranu skutočne len to, čo je nevyhnutné. Útočník, ktorý prestal útočiť, prestáva byť agresorom a stáva sa ním ten, ktorý by mu chcel dokázať svoju prevahu. Z daného vyplýva, že etika nie je niečo na čo sa s opustením Dojo zabúda. Je to vlastne podstata nášho bytia. Etické pravidlá boli počas vývoja jednotlivých škôl kodifikované, v podobe určitých predpisov, morálnych kódexov, ktoré boli presne formulované a dbalo sa na ich striktné dodržiavanie. V jednotlivých školách Ju Jutsu mali tieto predpisy podobné ba až totožné znenie s predpismi budhizmu. Neboli v nich však obsiahnuté iba vyslovene etické normy, boli v nich zahrnuté aj nariadenia týkajúce sa pitia nápojov, stravy, dennej hygieny, pohlavného života... V niektorých starých školách Ju Jutsu dokonca platilo nepísané pravidlo, neučiť umenie boja nikoho, kto nie je budhista. Budhista je totiž vo svojej podstate človek asketický, neútočný, dobrý, má absolútnu úctu k starším, váži si všetko živé, proste - má v sebe mier. Čo je však najdôležitejším znakom etiky každého judistu je to, že všetky etické pravidlá sú mu vlastné, je s nimi vnútorne stotožnený a nedodržuje ich iba preto, že to niekto vyžaduje.

Etika nie je dovtedy etikou, pokiaľ nie je najvnútornejším presvedčením. Ak ide o presvedčenie, etika sa stáva filozofiou života. Etika nie je etikou, ale iba nič nehovoriacimi slovami, ak sa obchádza, keď sa nik nedíva. A preto dodržiavanie týchto pravidiel je to najťažšie a najpodstatnejšie. Je jedným z hlavných motívov a úloh trénera Judo, aby sa snažil o vštepenie etických noriem a hodnôt svojim žiakom. Ďalším dôležitým faktorom je, aby sme nežiadali od zverencov niečo, čo nie sme schopný robiť my, alebo čo nerobíme. Učiteľ Judo, by nemal nikdy nič predstierať, pretože žiaci to vycítia a prestanú si vážiť samotného učiteľa a aj myslenie učiteľov, predkov. Ak chcem niečo vyžadovať, musím to v prvom rade robiť aj ja. Samozrejme, že etika Judo nie je v žiadnom rozpore s etikou života, ba práve naopak. A práve to, ako sa naši cvičenci správajú na verejnosti, by mala byť pre nás tá najdôležitejšia osobná úloha. Čo z toho ak vychováme človeka, ktorý sa vie správať len v Dojo? Často sa nám stáva, že cvičenci prichádzajú sa zaoberať Judo len pre svoju osobnú márnivú potrebu, ukojiť vlastné ego, dokázať si, že sú silnejší, ako druhí. Preto hlavnou úlohou trénera Judo je vštepovať zverencom úctu k druhému, vzájomný rešpekt, odbúrať u nich potrebu dominovať nad niekým iným.

Zmyslom Judo je prekonať svoje ego, zvíťaziť nad sebou samým, nad vlastnou slabosťou. Iste bude mnoho ľudí namietať, že v randori ide o prekonanie druhého. Zápas s druhými je síce dôležitý, ale výhra za každú cenu nie je konečným cieľom. Preto orientovanosť myslenia dovnútra je tým, čo odlišuje pravého judistu od ostatných ľudí. Ak človek dospeje do určitého štádia vnútorného vývoja, nepotrebuje si dokazovať svoje kvality a nepotrebuje to dokazovať ani iným. Práve naopak, snaží sa zo svojich kvalít odovzdať druhým čo možno najviac. Ak človek učí niekoho iného, tým nestráca nič zo svojich skúseností. Učením druhých človek získava.

Etiketa v Jude

Ak berieme etiku ako najvnútornejšie zákonitosti správania sa jedinca, etiketa je súhrn príkazov, predpisov a nariadení týkajúcich sa vonkajšej, formálnej stránky správania sa určitej skupiny ľudí. Štruktúra etikety bola zostavená tak, aby niečo vyjadrovala. Je nám však jasné, že nie je takmer možné sa úplne stotožniť s etiketou tak, aby formálna podoba správania bola aj vnútorne, emocionálne prežitá. Tieto pravidlá, nariadenia a predpisy (10 Buddhových KAI, Musashiho DOKUKÓDÓ...), to nie sú proste predpisy, ktoré sa dajú pochopiť len rozumom, to sú predpisy, ktoré sa musia cítiť. Ak sme v niektorých prípadoch svedkami toho, že sa etiketa stáva prázdnym, nič nehovoriacim rituálom, nie je to chybou etikety ako takej, ale ľudí, ktorí ju praktizujú.

Etiketa však môže byť účinným prostriedkom, najmä psychologickým, pre vybudovanie hodnotových rebríčkov v oblasti etiky. Dodržiavanie etikety, ak sa s ňou človek stotožní, mení do určitej miery aj jeho vnútorné postoje. Mohlo by sa zdať, že obmedzenia, ktoré sú vyvolané etiketou, musia u jedinca spôsobiť nechuť, odpor a averziu. U koho však dochádza k úplnému rozkolu medzi jeho vnútornými postojmi a medzi etiketou Judo, ten odchádza z Dojo sám. Je to vlastne v poriadku s princípmi Judo. Judo nikoho k ničomu nenúti, Judo je len prostriedkom pre formovanie, nie pre zmenu osobnosti. Všetci sú slobodní ľudia, majú sa možnosť rozhodnúť sami o odchode. My už dnes nevyžadujeme aby každý koho príjmeme do Dojo bol budhista. Chceme a snažíme sa z každého vychovať dobrého človeka.

Etika a etiketa

Dva termíny, ktoré sa niekedy zamieňajú, inokedy stotožňujú. Vo všeobecnosti však možno povedať, že kde niet etiky, tam etiketa vyznieva falošne a stáva sa samoúčelnou. Na rozdiel od etiky, ktorá je tvorená históriou, etiketa históriou vytvorená bola. Etiketa predstavuje prepojenie cvičenca s históriou a tradíciami. Každý z nás je produktom historického vývoja. A len vtedy, ak pochopíme tento vývoj, môžme si uvedomiť svoje miesto, svoju cenu a svoju úlohu. Všetkým je nám jasné, že miesto a čas, v ktorom žijeme, ovplyvňujú naše myslenie, naše konanie, našu existenciu. Miesto nás ovplyvňuje svojimi národnými tradíciami a kultúrou. Čas, práve stupňom vývoja etiky.

Etiketa, ktorú dodržiavame dnes, určite nie je presnou kópiou tej, podľa ktorej sa riadili, a ktorú si vážili starí majstri. Jednak je to spôsobené časom, jednak určitým spoločenským vývojom a v našich podmienkach najmä podmienkami a prostriedkami, ktoré sú nám k dispozícii. Rešpektovanie týchto pravidiel správania sa na maximálnu možnú mieru nie je teda len bezobsažnou hrou, ale je to duchovné spojenie sa so všetkými, ktorí Judo cvičili a ctili. Nedá sa to vysvetliť, nedá sa pochopiť prečo je dôležitý pocit identity s myslením hnutia a kontinuity s minulosťou, musí sa to cítiť. Práve toto spojenie sa s minulosťou je jednou z hodnôt, od ktorej by sa nemalo ustupovať. Etiketa nám navonok ukazuje, kto má kedy koho pozdraviť, kto kedy rozprávať, kto je akou autoritou a pod. Etiketa v Judo teda trénerovi umožňuje omnoho ľahšiu komunikáciu so zverencami.

Pod vplyvom týchto pravidiel sú ľahšie ovládateľní. Veď už v starom japonskom prísloví sa hovorí: "Disciplína vedie k radosti." A je to skutočne tak. Pri striktnom dodržiavaní určitých pravidiel, pri železnej disciplíne, dochádza nakoniec k tomu, že cvičenci sa do Judo doslova zamilujú. Judo je ich životom aj láskou.

Prečo by vaše dcéry mali robiť džudo?

Džudo je svojou podstatou a definíciou rovnako otvorené pre všetkých. Na tatami nie je miesto pre žiadnu formu diskriminácie, a to samozrejme zahŕňa aj diskrimináciu na základe pohlavia. Dnes to platí viac než kedykoľvek predtým a je to jeden z každodenných cieľov Medzinárodnej federácie džuda (IJF) aj všetkých jej členských federácií.

Náš šport už od svojho vzniku dokazuje, že je vhodný pre mužov aj ženy. Sám zakladateľ Kano Jigoro Shihan svojim prvým študentom vysvetľoval, že jemnejšia forma tohto bojového umenia, ktorú v tom čase praktizovali ženy, bude skutočným dedičstvom džuda a nie jeho silovejšia verzia v podaní mužov. Ženám otvoril dvere už v roku 1893 a v roku 1926 oficiálne vytvoril ženskú divíziu vo svojom inštitúte Kodokan, čo bola na tú dobu revolúcia.

Hoci Kano vtedy hovoril o dospelých ženách, v priebehu rokov sa tréningy najmladších detí pevne ustálili. Prínosy džuda sú vyzdvihované každý deň, a preto je prirodzené, že sa tento šport otvoril všetkým bez rozdielu pohlavia.

Rovnaké sny a rovnaké šance

Dnes majú muži a ženy na olympijských hrách rovnaký počet kvalifikovaných športovcov. Na veľkých podujatiach je rovnaký počet kategórií, finančné odmeny pre víťazov sú identické a hodnota medailí je rovnaká. Tímové súťaže sú zmiešané na úrovni majstrovstiev sveta aj olympijských hier.

Pokiaľ ide o naše deti, môžeme povedať, že vaša dcéra môže mať úplne rovnaké sny ako váš syn, keď začne s džudom. Ak sa aj nechce stať šampiónkou, môže sa rovnako ľahko stať učiteľkou, rozhodkyňou alebo športovou líderkou. Predovšetkým však bude môcť v športe rásť na rovnakej úrovni ako muži.

Sebavedomie pre dievčatá, pokora pre chlapcov

Mnohí rodičia a učitelia vám potvrdia: dievčatá dospievajú skôr ako chlapci a džudo môže hrať dôležitú úlohu v emancipácii každého človeka. Dievčatá môžu získať sebadôveru a chlapci sa naučia pokore – to sú len niektoré z prínosov, ktoré neskôr prispejú k vyváženejšej spoločnosti. Džudo poskytuje všetkým bez výnimky zručnosti pre život a hodnoty, ktoré presahujú otázku pohlavia.

Šesťnásobná majsterka sveta a dvojnásobná olympijská víťazka Clarisse Agbegnenou je vzorom pre mnohých mladých džudistov, najmä pre dievčatá. Vysvetľuje:

„Džudo je šport mimoriadne vhodný pre dievčatá, pretože im umožňuje vnímať svoje pocity a získať sebadôveru; prináša im moment prebudenia a rovnováhy a predovšetkým im odovzdáva hodnoty a kultúru, ktoré sú tu pre všetkých.“

V týchto hodnotách a kultúre sú zahrnuté jednoduché veci: vyzuť si topánky pred vstupom na tatami, nezabudnúť na fľašu vody, obliecť si judogi, zaviazať si opasok, pokloniť sa tatami a trénerovi. To všetko je kultúra a stelesňuje hodnoty, ktoré sú v živote nevyhnutné.

Poznať samu seba a prekonávať limity

Práve pre malé dievčatá je kľúčové spoznať samy seba. Clarisse dodáva: „Ja osobne som sa vďaka džudu spoznala oveľa lepšie. Keď sa na seba pozriem do zrkadla, viem, či som vo forme, či sa cítim dobre, či som nabrala svaly alebo či cítim nejakú bolesť. Džudo vás učí poznať samých seba a pomáha vám prekonávať svoje hranice. Dievčatá sa musia naučiť prekonávať svoje limity, ale prekonať ich môžete len vtedy, ak ich poznáte. Keď už niečo stačí, musíte vedieť povedať dosť.“

Ešte dôležitejšie je, že v sebe máme vnútornú silu, ktorá nás poháňa chcieť byť najlepšími. Vďaka džudu môžeme rozvíjať charakter sily a sebadôvery, čo nás posúva vyššie a robí nás silnejšími.

„V našom judogi sme v miestnosti plnej tepla a sme v bezpečí.“ — Clarisse Agbegnenou

Dovoľte svojim dcéram otvoriť dvere dožo (telocvične); nech si oblečú judogi a zmerajú si sily s ostatnými – nie s okamžitým cieľom podať výkon, ale s cieľom oveľa lepšie spoznať samy seba. Nechajte svoje dievčatá robiť džudo bez zábran, pretože v ňom nájdu radosť, potešenie a tiež fantastický nástroj na emancipáciu a budovanie sebaúcty. Je na nás všetkých, aby sme vytvárali podmienky pre spravodlivejšiu spoločnosť, a džudo žien v tom bude aj naďalej zohrávať dôležitú úlohu.